Colours of Ostrava 2015: hudba vdýchla mestu farebné emócie

Potvrdilo sa , že festival Colour of Ostrava má aj do budúcna ambíciu nevtieravo formovať vkus poslucháča a prelínať hudobné kultúry alternatívy a mainstreemu na spoločných pódiách medzi rôznorodých poslucháčov. Farby Ostravy, farby a odlišnosti rôznych žánrov, kultúr podčiarkuje dôležitosť empatie a zbližovania nielen v umení, ale navádza aj k empatickým postojom v konfrontácii s niečím nepoznaným. A to je odkaz, ktorý festival zanechal aj nehudobnému svetu.

Autor: Cyril Choma

Nedeľa

Posledný festivalový deň sa na hlavnom pódiu začal gitarovou virtuozitou mexickej dvojice Rodrigo y Gabriela. Divoké, pekelné gitarové tempá nedávali publiku inú šancu, len nechať sa unášať prúdom znejúcich tónov dvoch gitár evokujúci akýsi neopísateľný tanec šamanov a vytlieskavať pritom do rytmu.   Nasledovala dilema, či dať prednosť kapele Vök – islandskej odpovedi na úspech skupiny the XX, alebo zostať na hlavnom pódiu a vypočuť si taktiež charizmatickú indie-rockovú americkú partiu Other Lives.

Islanďania zahrali na menšom pódiu a zožali svojou ambientnou, číro obrúsenou hudbou ako diamant veľký úspech. Druhú polovicu koncertu oželelo mnoho poslucháčov, aby zhliadli naživo aj Other Lives. Skupina okolo speváka Jessa Tabisa hrala neopočúvané, prepracované piesne do posledného detailu. Ostať na poslednú polhodinu koncertu Other Lives bolo výborné načasovanie, aj kvôli zopár nádherným coverom, napríklad Something In The Way od Nirvany.

Záver festivalu patril, ako každý rok, tradične popovej show veľkého kalibru. Anglický spevák Mika ukázal, ako ponúknuť rôznorodemu obecenstvu popovú nádielku hitov a show prvotriednej kvality, aj keď hudba tohto speváka neoplýva nejakou bravúrou. Pracoval dôsledne s diváckymi emóciami , po pár minútach bolo jasné, že Mika sa nebude okázalo hrať na hviezdu, naopak, pokorne sa bude baviť na jednej vlne s obecenstvom. Chytľavé melódie, radosť a zdieľaná emócia. Príznačný záver festivalu.

V komorných priestoroch modernej koncertnej sály Vítkovice Gong Stage sa uskutočnil  okrem iného, undergroundový koncert dvojice Tvrdý/Havelka s kapelou. Vo vynikajúcich psychedelicko-zadúmčivých aranžmánoch odzneli napr. aj piesne z repertoáru Psí Vojáci. Piesne priam zachádzali pod kožu, odznievali silné generačné výpovede. Ako sa vysporiadať so skúsenosťou so zlom, s režimom, s tým, že svet sa „posral“? Silné témy, hudobníci hrajúci na nástroje s oduševnením, priam celým telom, intenzívna interakcia medzi publikom a kapelou – ergo vysoká spoločenská hodnota koncertu bola zaručená.

Hlavný stage na záver sobotňajšieho programu patril formácii Clean Bandit, ktorá si vďaka skladbe Rather Be letos vyslúžila Grammy za najlepšiu tanečnú nahrávku. Celý koncert sa sústreďoval na silný vokál černošskej speváčky Elisabeth Troy. Tanečná oddychovka.

Sobota

Klasicky vzdelaný husľový virtuóz Owen Pallet, ktorý však hudbu pretavuje do avantgardného popu, vie zaranžovať nádherné snivé skladby. Jeho ostatný album pripomína v tom najlepšom tvorbu skladateľa Erica Satieho. Po predkoncertných problémoch s aparatúrou sa na pódiu síce trochu improvizovalo na požičanom looperi, ale o to bolo vystúpenie emotívnejšie a snaživejšie. Owen sa predviedol v plnej palete svojej kreativity. Netradičné melódie vrstvil jednu za druhou, vedel ich nabaľovať do nádherných a odvážnych konfrontácií.   Tí, ktorí si chceli užiť festival s hitmi, ktoré kraľujú v britských tanečných hitparádach, si prišli na svoje na večernej šou Rudimental . Na takúto hudbu nehodno mať filozofické nároky, skôr dobrú kondičku.

The Cinematic Orchestra hrali ambientné jazzové skladby, mnoho až ortodoxne repetitívnych tónov počas dlhých minút navodilo dojem, že koncert je príliš fajnšmekerský. Škoda, že neodznelo viac pestrých polôh, tak ako toto zoskupenie poznáme z ich albumov.

Psychedélia a rocková rebélia od St.Vincent. Ostentatívne gitarové rífy zjemňované melodickou elektronikou a divadelná show rebelky priniesol festivalu jedno z najoriginál­nejších a najsilnejších momentov. Máloktorá speváčka dokáže zahrať pôsobivé lascívne ženské divadlo , tak ako to na pódiu predviedla St. Vincent, k tomu do gitary brúsila ako keby išlo o život na Woodstok festivale – diváci vycítili, že to nebola žiadna efektná hravosť, ale skutočná naliehavosť.

Štvrtok

Hneď prvý deň začal vo veľkom štýle. Björk prilákala viac či menej hudobne tvárne publikum. S orchestrom za chrbtom a maskou na tvári prezentovala svoju ostatnú nahrávku Vulnicura, do repertoáru sa dostalo aj pomerne dosť hitovejšej, staršej tvorby. Označenie – festivalový koncert Björk môže sprvoti znieť ako oxymoron, spracovať a naladiť sa na jej vystúpenia je pre festivalové publikum náročné, najmä ak sa konfrontácia s touto islanďankou odohrá hneď na úvod festivalu. Mnohí sa namiesto očakávaného zážitku z hedlajnera dočkali veľkého pretlaku neuchopiteľných hudobných plôch, ktorý bol pre nich ťažko stráviteľný. No fanúšikovia si z koncertu odniesli fantastično zažité v priamom prenose. Kontrast dvoch nálad – kontenplatívne skladby z Vulnicury vykresľujúce ľudskú intimitu a temná energia s excentrickým hudobným doprovodom v druhej časti koncertu – doprevádzala efektná , niekedy dychberúca videoprojekcia.

Pred aj po koncerte Björk sme zhliadli síce dve rozličné vystúpenia, v istom aspekte mali veľa spoločného. Na menšom pódiu hrali slovenskí Longital. So živým hudobníkom a výbornými akustickými aranžmánmi piesní, dali za dosť ich povestnej imaginácii a invenčného hrania, hoci aj na španielke a bez xi-di-nima. Bol to viac ako výborný predkrm pred Björk a skvelý divácky zážitok.

V zápätí sa ľudia presúvali na vystúpenie ďalšej hviezdy – anglických Kasabian. Do Ostravy si so sebou priniesli sebavedomie, drzosť, ale aj radosť z hudby. Kasabian namiešali vo svojom vystúpení štýly – od klasického rocku až po tvrdú elektroniku s chytľavými melódiami. S vyznamenaním NME Awards najlepšej britskej skupiny roka ako aj albumu roka sa odhodlane držali nastúpeného tempa, avšak koncertu chýbala akási hravosť, či menej teatrálnosti.  

O záver festivalového dňa sa postaral kanaďan Caribou, svojim setom prepájajúcim invenčné elektronické slučky so živými nástrojmi, hral veľmi nápadito. Dokázal navodiť tak snivú, melancholickú atmosféru, ako aj rozpáliť obrátky na maximum a divokými bicími rozvášniť publikum.

Po jeho sete sa festivalový areál ponoril do nočného kľudu, aby sa pripravil na horúci piatok, ktorý mal na programe vystúpenia Josého Gonzalesa, Kasabian, či Cinematic Orchestra.

Piatok

Poobede sa na česko-slovenskom pódiu predviedli domáci Jelen – momentálne jedna z vychytených kapiel, známa aj zo slovenského éteru. Mladí hudobníci sálali do publika hromadu energie, ich piesne majú akúsi patinu pesničkárstva starých bardov, no zároveň sú autenticky hrané vospolok mladými muzikantmi. Sviežosť a dravosť, pokora a radosť.

Netradičná, hĺbavá poetika tvorby Joseho Gonzalesa, ktorá svojou subtílnosťou nútila pozorne počúvať a prežívať hudbu, príjemne zvoľnila tempo festivalu. Josého emočný vokál, v súzvuku s gitarovým doprovodom kopírujúcim nálady piesní a odtiene spevákovho falzetu , bol neuveriteľne krásno-krehký.

Keď sa koncert magickej ženy z Islandku skončil, na vedľajšom pódiu začala žhaviť tajomnú elektroniku poľská kapela Bokka. Síce priniesla iný, stráviteľnejší a komerčnejší hudobný štýl , no nevybočili z bizarnosti – členovia si úzkostlivo strážia svoju identitu a vystupujú výhradne v maskách a bielych overaloch a s publikom sa dorozumievajú pomocou zobrazovaných smsiek na plátne.

Jedným z očakávaných vystúpení prvého festivalového dňa boli aj českí Zrní v sprievode Janáčkovej filharmónie. Obe zložky hrali výborne, vhodne sa dopĺňali. Jemné zvuky tradičných nástrojov si našli cestu k svojskej poetike piesní skupiny Zrní , aj vďaka slovenskému jazzovému huslistovi Stanovi Palúchovi, ktorý sa pripravil nové aranžmány skladieb pre toto hudobné prepojenie.